„ Kremnica - zlaté srdce Slovenska, rozlohou jedna z najmenších mestských pamiatkových rezervácií, no významom jedno z najdôležitejších miest stredoveku. Kremnica gotická i baroková , kamenná i drevená, banícka i remeselnícka, dukátov i umenia, Slovákov i Nemcov. Kremnica krásna i nostalgická, pod horami a nad štôlňami - slovom jedinečná..." takto výstižne charakterizuje toto stredoveké banské mestečko Ing. arch. Ivan Gojdič, Csc. z Pamiatkového ústavu. (Gojdič 1995: 32)
 
Okolité dedinky úzko súvisia s históriou baníctva a s mestom Kremnica avšak každá dedinka, každá pôvodná chalúpka svojou polohou a danými podmienkami má svoju vlastnú históriu a špecifiká.
 
Súčasný rozvoj mikroregiónu a teda aj mesta Kremnica a okolitých obcí súvisí s prírodnými danosťami a celosvetovým rozvojom cestovného ruchu, pre ktorý má kremnická oblasť výborné podmienky.

 

KREMNICA - kultúrne a historické centrum regiónu
Kremnica s atribútom „zlatá" patrila v stredoveku spolu so „striebornou" Banskou Štiavnicou a „medenou" Banskou Bystricou k trojici najvýznamnejších banských miest vtedajšieho Uhorska. Kedy prišli prví osídlenci do drsných podmienok Kremnických vrchov sa presne nevie. Bolo to však najneskôr v mladšej dobe bronzovej, čoho dôkazom sú dva bronzové meče, nájdené pri obci Horná Ves a predstavujúce najstarší hmotný dôkaz o prítomnosti človeka na tomto území. Ďalšou výraznou stopou ľudskej činnosti sú najstaršie banské štôlne a šachty, ktoré vznikali v 8. a 9. storočí. Možno teda predpokladať, že už v tomto období sa zlato získavalo dolovaním pod povrchom zeme.
 
Prvým písomným dokladom, v ktorom sa spomína banícka osada Cremnichbana, bolo privilégium uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou zo 17.novembra 1328. Udeľuje ním tunajšej osade privilégiá kráľovského mesta podľa vzoru Kutnej Hory a povoláva do Kremnice skúsených baníkov a odborníkov na spracovanie zlata z viacerých , prevažne stredoeurópskych miest. Po udelení privilégií získava Kremnica výsadné postavenie medzi uhorskými mestami. Vyťažené zlato, striebro a razba kvalitných zlatých mincí boli zdrojmi bohatstva a slávy mesta. V roku 1560 postihol Kremnicu veľký požiar, ktorý zničil tretinu mesta. V 16. a 17. storočí boli dejiny mesta ovplyvňované tureckým nebezpečenstvom. Značnú časť finančných prostriedkov pohltili práce na opevňovacích systémoch. Z Kremnice sa v tomto období riadila protiturecká obrana stredného Slovenska. V 18.storočí sa podarilo zvýšiť ťažbu zlata zavedením modernejších čerpacích zariadení a nových technológií. Zisky z ťažby sa prejavili aj vo zvýšenej obchodnej činnosti. V roku 1751 sfáral do kremnických baní manžel Márie Terézie František Lotrinský a neskôr v r.1764 jeho synovia Jozef a Leopold. Toto obdobie je charakterizované rozvojom remesiel a cechov. Popri umení a remeslách sa rozvíjala aj kultúra a vzdelanie.
 
Po veľkom požiari v r.1770, ktorý zničil 114 obytných domov, počet obyvateľov začal rapídne klesať. V roku 1787 zachvátil Kremnicu ďalší veľký požiar. Vznikol v mincovni od komína šmelca a celkom spálil vnútorné mesto a mincovňu. Neskôr vznikli následkom tohto požiaru mnohé ľudové povesti a legendy. Prvá hovorí, že riaditeľ mincovne dvakrát rozkázal robotníkom , aby hodili do šmelcovne omšový kalich. Keď to nechceli urobiť, hodil ho sám do roztopeného striebra, na čo vybúšil plameň, zapálil mincovňu a zhorelo mesto. Iná povesť uvádza, že mesto malo dávať ročne kráľovi istý kus zlata. Jedného roku už nebolo žiadneho zlata poruke. V mincovni však bol jeden zlatý kríž, ktorý dal riaditeľ mincovne hodiť do šmelcovne, aby sa roztopil k tomuto cieľu. Po tretí raz ho hodil do ohňa sám riaditeľ, pričom z ohňa vyletel ohnivý kohút, a kade letel nad mestom, tam všade horelo. Uvádza sa, že údajne odvtedy bol osadený plechový kohút na veži zámockého kostola a bol strhnutý až po víchrici dňa 1.7. 1954.
 
Koniec 18.storočia je charakterizovaný úpadkom baníctva a rozvojom doplnkového priemyslu, ktorý využíval miestne zdroje. Začali sa budovať nové časti mesta, na druhej strane však došlo v historickom jadre mesta k deštrukcii niektorých pamiatok.
Pre statické poruchy zrútili v roku 1880 farský kostol panny Márie na námestí a v roku 1898 starú radnicu na hrade. Z dopravných dôvodov začali rúcať mestské opevnenie, stačili však zbúrať „len" Hornú bránu a Bystrickú bránu.
 
Po prvej svetovej vojne pokračoval rozvoj mesta po svahu Rembíz smerom k železničnej stanici.. V druhej svetovej vojne veľmi utrpelo historické jadro, mnohé významné budovy boli úplne zničené. S rekonštrukciou sa začalo po vyhlásení historického jadra za Mestskú pamiatkovú rezerváciu.